Dirty Mind And A Lonely Heart

Cez víkend 11.2. mi akurát skončil „interim“, čo je niečo ako prax lebo celý týždeň sme robili jednu aktivitu, ktorú sme si vybrali namiesto školy. No a keďže mne zrušili jazdectvo, tak som sa prehodila do písania pesničiek. Každé ráno sme museli byť o 9 v hudobnej budove o 12 sme mali obed a potom sme sa vrátili a ostali do 4 poobede. Celé dni sme strávili hraním a písaním hudby. Prvý deň sme sa venovali  skupinovej pesničke – nechali sme sa totiž inšpirovať projektom „Travelling Wilburys“ (http://www.travelingwilburys.com/history/) – takže sme vytiahli  zopár časopisov a kníh a každý povedal jenu vetu alebo slovné spojenie, čo bolo zaujímavé. Nakoniec sme všetko spísali dokopy a podľa toho sme vymysleli  text pesničky, George (najlepší učitel hudby na svete!!!) to toho hral akordy na klavíry a na konci dňa sme mali pesničku hotovú  so všetkým okrem poslednej strofy.
A konečný výsledok:

Unlock the magic!

I sipped the sip and poisoned the well

The witch brew tragic she casts her spells

Sleeping with the enemy

Pain trains undisciplined mined

I will end yours

If you´ll end mine

Burning through tricks
Day and night, dark or light
Our hearts don´t mix
It´s bluring my sight
Skeletons in the closet
We got away with murder the heat´s in my pocket
It won´t take us any further

Lifestyles of the brilliant and curious

All those left in the cold frozen are furious

We´re just our way back to the start

Dirty mind and a lonely heart

Invoke sweet oblivion

It´s blowing in the wind

It´s not simply an illusion

The seven deadly sins

Unrelenting dark 

It´s the waste that remains and kills
No one knew who we were
But now they will

Today the sun rose
Your vanished boat gave the scene shape
My eyes were closed
Now I´m captain of my faith
Stars guide me as they used to
Don´t mistake what they meant to do
Maps in which we travel
It´s not their mission to blind you

Lifestyles of the brilliant and curious

All those left in the cold frozen are furious

We´re just our way back to the start

Dirty mind and a lonely heart

...

Keď sme to mali všetko dané dokopy, celú pesničku sme nahrali a napálili na CDčká pre každého v skupine. Podla mňa celkom cool proces, upravovať zvuky nástrojov, tlmiť alebo zosilovať hlasitosť atď atď - proste pohrala som sa s vela gombíkmi na mixážnom pulte :D.
Do konca týždňa sme všetci museli napísať aspoň jednu pesničku a keďže ja som mala na papieri minimálne tri akurát skladanie hudby mi robilo problém, tak som sa dala dokopy s Kibrellom a s mojimi slovami a jeho akordami sme zložili pesničku! :D Aj keď najspokojnejšia z nej niesom - keďže si myslím že stále nie je dosť dobrá - je to dobrý pocit, keď viem, že mám na konte jednu pesničku, ktorú môžem relatívne rýchlo dokončiť. 

Počas „školskej prestávky“ medzi Vďakyvzdaním a Vianocami sa toho v škole čo-to udialo. Niekde v druhom štvrťroku sme mali naplánované všetky vystúpenia, divadelné aj s kapelou. No a keďže som sa (opäť kvôli čeklistu od Viky :D) aktívne zapájala v divadelnom krúžku, tak predstavenie sa týkalo aj mňa. No a tak sme mali po večeroch každý deň nácviky a 11teho Novembra, čo bolo vlastne ešte pred vďakyvzdaním ale koho to trápi :D, sme mali premiéru. Ja som našťastie bola iba súčasť komparzu a žiadne výrazné role sa v mojom prípade nekonali, ale stále som si zaspievala a trochu zahrala :D. Sranda no čo vám poviem, hrali sme Fidlikanta na streche a trošku sa nami inšpirovali aj slovenské divadlá, keďže to teraz začali uvádzať :D.

A takto sme vypadali :D (a mňa nevidno :P)

Každopádne to bolo vtipné obliecť sa ako z 19teho storočia a pobehovať na pódiu v babkovských šatách. A mala som čo robiť zopárkrát aby som sa tam nezačala válať na zemi od smiechu. Ale nakoniec sa nám všetko podarilo aj napriek tomu, že na skúškach to nevyzeralo nádejne ani zďaleka, a dostali sme aj ruže po poslednom treťom predstavení.

Ďalšie vystúpenie čo sa udialo som mala zase s kapelou z hudobnej triedy. Zo začiatku bolo všetko v pohode, v jednej pesničke som hrala na gitaru a v druhej som spievala doprovod a hrala na basu. Ale keďže nič sa nemohlo zaobísť bez komplikácii naša speváčka ochorela a to tak, že do školy sa môže vrátiť až po Vianociach. A tak učiteľ rozhodol, že pesničku definitívne hráme na koncerte a spev pripadol mne. Musela som sa vzdať basy, lebo môj mozog nezvládal obidve naraz a tak mi okrem mikrofónu už neostalo nič, za čo by som sa mohla ako-tak schovať :D. 

La la la :D

Strááášne som sa bála toho vystúpenia a po prvej pesničke, keď som dospievala, som ku gitare bežala ako keby som ju nikdy predtým nemala radšej :D. Keď sme už boli všetci po a každý zožnieval gratulácie, bola som dosť prekvapená, kolkým ľuďom sa to páčilo. A tak ma to upokojilo, keď som z každej strany počúvala ako nikto nevedel, že viem dobre spievať (aj keď sa si stále myslím, že proste NE :D). Iróniou celého koncertu ale bolo, že gitaru v druhom songu som parádne poplietla :D a spev sa celkom podaril.

Prvý americký sviatok na obzore!

Som síce dosť oneskorená ale som si istá, že mi všetci odpustíte :D.

Sobota – 19.11.2011

Prišiel čas vďakyvzdania a s ním rovno týždňové prázdniny. Keďže ja úbohý štipendista :D domov ísť nemôžem, strávila som prázdniny s mojou „host family“ . Tento rok sa rozhodli, že pôjdu do Michiganu, čo znamená, že sme leteli cez celé USA až tam hore :D do Detroitu. Hneď zo začiatku mi to pripomenulo všetky tie lety zo Slovenska až do Colorada a ani som sa nestihla spamätať, už som zase sedela pripútaná vo vzlietajúcom lietadle (scaaary! :D).
Keď sme dorazili do Detroitu (s prestupom v Denveri) zacítila som pravú Ameriku so závanom hamburgerov vo vzduchu! :D Možno nie doslova, ale každopádne bolo vo vzduchu cítiť veľké mesto. Z letiska sme išli na nejaké miesto, kde požičiavajú autá, aby sme sa v Detroite bez mhd mali ako premiestňovať a hneď som narazila na červený Mustang len tak odparkovaný vedľa, keď Christi (moja host „mama“) podpísala všetky papiere, čo jej trvalo večnosť :D, vyrazili sme do smogu veľkomesta v bielej velrybe značky Chevrolet.

Mustaaang!

 Z priemyselného centra Detroitu sme prešli do okrajovej časti, kde je dom , v ktorom sme ostávali, a prisahám, že som sa cítila ako v Anglicku. Všade tráva zelenšia ako je zdravé :D, tehlové domy a úzke štrkové chodníčky popri domoch, stojacich vedľa obrovského jazera St. Claire (veľmi naškrobená oblasť s príliš bohatými ľuďmi :/). Keď som ale vystúpila z auta a zbadala som ten dom, kde sme mali ostať, cítila som sa ako v španielskej telenovele.  Obrovská hacienda s dvoma garážami a fontánou rovno pred vchodom. Zachvílu vyšlo najavo, že tam ostáva iba Kenzie – staršia sestra - a my (ja, Heidi – mladšia sestra - a Christi) budeme bývať niekde úplne inde, tak sme išli autom ďalej na tom istom pozemku, minuli sme asi dva ďalšie domy a nakoniec sme sa konečne dostali do domu vedľa skleníkov :D. Po vylodení sme mali konečne trocha času na sprchu a na to aby sme sa prezliekli do slušných šiat na oslavu, akciu (alebo bohviečo ako to oni nazvali) v múzeu.  Po ceste sme vyzdvihli starých rodičov so strýkom, stále na tom istom pozemku :D, a pre mňa sa začal nekonečný príbeh spoznávania nových ľudí.

V múzeu to vyzeralo naozaj ako z filmových scén, velká recepcia s profesionálnymi barmanmi a bohatí ľudia stojaci okolo maličkých stolíkov so šampanským na vysokej stopke preberali problémy s ich piatym autom. Keď konečne nadišiel čas večere presunuli sme sa do ďalšej miestnosti s honosne prestretými stolmi; tento krát to ale bolo oveľa zaujímavejšie lebo na stenách boli obrovské mozaiky manžela Fridy Kahlo Diega Riveru, čo moja umelecká časť nadšene ocenila :D. Večera nič moc :D ale zato príborov sme mali milión päť až som si myslela, že nebudem vedieť, s ktorým začať. No a keď všetci vysoko postavený ľudia z múzea dokončili svoje nekonečné príhovory a ostatný dojedli, konečne sme sa dostali k podstate celého večera. No a tak som si zblízka prezrela originály Ježišových podobizní z každého uhla od Rembranta. Celá expozícia pricestovala až z Parížskeho Louvre a dôvod prečo sme sa tam vlastne museli dostaviť bol ten, že starý rodičia Kenzie a Heidi venovali múzeu peniaze aby bolo schopné expozíciu otvoriť.

Večera v múzeu s ich talianskou tetou.

Tak som bola zasvätená do detroitského štýlu života a večer keď sme mali už našťastie po všetkom som sa dostala do postele a mala som pocit akoby to bola najlepšia vec na svete :D.

Nedeľa – 20.11.

Nasledujúci deň nebol (našťastie) prepchaný výletmi či povinnosťami a tak sme mali šancu si trochu pospať – teda ja a Heidi lebo zvyšok sa rozhodol pre samo deštruktívne skoré vstávanie a návštevu kostola. Hneď po kostole sme však mali na pláne nákupy šiat na ples pre Kenzie, tak sme sa z postele rovno nachystali na nákupné centrá. Tesne predtým ako sme opustili haciendu :D som ešte mala šancu stretnúť osobu s rovnakou národnosťou J. Pani čo pracuje ako služobníctvo v tom ich obrovskom dome prišla do Ameriky za nežnej revolúcie aby si zarobila a nakoniec tam ostala žiť 17 rokov. A tak som si konečne po dlhom čase pokecala s niekým po slovensky . Okrem toho, že som bola prekvapená ako môžem práve v Detroite stretnúť Slovenku, jej slovenčina ma zaskočila tiež; po 17 rokoch bola perfektná a hneď ako otvorila ústa všetko mi bolo jasné – Východňarka :D! Dobre sme si poklebetili a po chvílke som tete Marte musela povedať dovidenia lebo Kenzie už nemohla vydržať bez nákupov :D.
Keď sme sa dostali do nejakého príliš velkého nákupného centra , začalo sa „peklo“. Z obchodu do obchodu, od regálu k regálu a nedajbože aby ku Kenzie niekto prehovoril, lebo bola smrteľne vážna vo svojom výbere. No moc som sa síce na hodinky nepozerala ale som si celkom istá, že nakupovanie nám zabilo minimálne 10 hodín. No a samozrejme Kenzie sa nič nepáčilo, pretože každé jedny šaty boli podľa nej príliš „lacné“ – no skoro ma tam šlak trafil :D. A tak som si kúpila šaty ja a vyskúšala som si spolu s Heidi celé oddelenie obuvi, ou fun :D.

Trocha nákupov :D

Po nákupoch sme išli z nejakého dôvodu na návštevu ich strýka a jeho celej rodiny. No skoro som odpadla :D, 6 detí, všetci talianske farby pleti a v garáži dole hlavou visiaca laň. Kenzie sa hneď chytila, ju sťahovať z kože a porcovať. Keď som si mala vybrať medzi jačiacimi nevychovanými deťmi a poľovníckymi jatkami :D, radšej som ostala stáť v garáži pozorovala som mäsiarsku robotu.
A tak keď sme sa odtiaľ konečne vyslobodili nastal vytúžený čas postele!

Pondelok – 21.11.

Keďže nedeľné nákupy sa za úspešné považovať nedali ani zďaleka, museli sme sa na rovnaké miesto vrátiť zase. Keďže sa zase nikomu nič nepáčilo, tak sme obišli aj celý zvyšok mesta a keď sme už unavené s nervami na prasknutie (teda aspoň ja s mojimi :D) nemohli ďalej existovať, išli sme sa naobedovať do nejakej mini kaviarničky. Posilnené americkou kuchyňou sme sa mohli šťastne vybrať naspäť do obchodov a prejsť milión ďalších regálov so spoločenskými šatami. Ja už úplne rezignovala :D a tak som celý čas len behala dookola a nosila do kabíniek asi každý jeden model šiat čo mi udrel do očí. A skoro som tomu neuverila ale nakoniec sme KONEČNE našli šaty, ktoré vyhovovali Kenzie-ným privysokým nárokom. ALELUJA! Myslím, že tam dokonca kúpili troje. No a po celom dni strávenom v podstate len nakupovaním sme išli zase do obchodu, jéééj! Tento krát ale do hypermarketu alebo akoby som to mala nazvať. Tento obrovský obchod sa volal Costco a je niečo velmi podobné Metru, akurát, že tu  bolo naozaj úplne všetko dokopy. Od vianočných ozdôb až po mrazené ryby. A pri treťom opýtaní či som už niečo také videla som mala chuť kričať a každému do bodky veľmi nahlas vysvetliť, že Slovensko neni tretí svet. A tak sme zabili ďalší deň, nič moc...

Utorok – 22.11.

V Utorok ráno sa Heidi a Kenzie z nejakého dôvodu rozhodli, že chcú ísť do školy (alebo škôlky ?) ich malej sesternice a čítať deťom rozprávky. No a tak sme išli :D, trapne sme sedeli v kruhu s malými deťmi a Kenzie samozrejme čítala rozprávku. Potom sme sa s im chvílku venovali a keď prišiel čas išli sme na nejaké predstavenie, alebo ako to mám nazvať, do telocvične. Prišlo mi to ako vianočné koncerty, riaditeľ mal samozrejme nekonečný príhovor, nasledovali pesničky s klavírom  a slovami na projektore :D a nakoniec sme asi v polke museli odísť. Prišlo mi to ale divné lebo všetci sa počas polhodiny pomodlili asi tri krát, povedali preambulu USA (vrátane malinkých škôlkarov) a slovo Amerika padlo v každej jednej reči ak nie vete aspoň dvakrát. Museli sme ale odísť skorej lebo Kenzie mala dohodnuté stretko s jej starým spolužiakom. A tak sme j vyložili a po ceste sme sa zastavili pre nejakú nemeckú tetu aby sme s ňou išli na obed do čínskej reštiky. S divným čínskym jedlom, ktoré moc nemusím sme sa vysporadúvali aj s ich šialenou tetou s jej dvomi deťmi. Po chvíli našu napätú spoločnosť  doplnili Kenzie a Jack.  Ten človek bol neuveriteľný. Rozpráva siedmimi jazykmi, napr. španielsky, čínsky, nemecky, srbsky a viac si nepamätám :D,  a po večeri keď sme sa nachvílu zastavili  u nich doma, zobral nám do najlepšej zmrzlinárne. V Amerike som pravdepodobne ešte lepšiu zmrzlinu nejedla a v TCBY (zmrzlinový obchod) som ochutnala dokonca dúhu (ale nič moc) J.

Streda – 23.11.

Hneď prvú vec, čo sme v stredu ráno spravili boli raňajky v prepchatej Detroitskej palacinkárni. Keď boli Heidi a Kenzie malé, tak to bola ich oblúbená reštaurácia tak sa rozhodli, že tam musíme všetci ísť; na to ,že som tam bola prvý krát v živote som si hneď nevedomky objednala najväčší chod aký mali a viac ako polovicu, ktorá nakoniec poputovala k ich babke na tanier, som musela dať zabaliť. Po raňajkách som mala poslednú šancu stretnúť v ten týždeň tetu Martu zo Slovenska :D, tak sme ju išli pozrieť a dala som jej nejaké slovenské maličkosti – odznak a samozrejme som musela magnetkou trocha reprezentovať Čičmany. Strašne bola zlatá, úplne sa potešila a hneď bežala do práčovne aby mi doniesla Bonpari. No a tak sme sa rozlúčili už asi navždy. Zase som sa ale musela dosť ponáhlať, lebo vonku na mňa všetci čakali v aute, kvôli dohodnutej pedikúre. Keď sme vkročili do obchodu odvšadial sa vynorili ázijské tváre a bezhlavo sa zaujímali len o naše nohy a peniaze :D. Keď sme sa posadili a každý dostal svoju pedikérku, ja som bola stále opustená :D. Nakoniec sa ďalšej miestnosti vyrútila strašidelná ženská volajúca moje meno a namiesto toho aby som sa k sebe priznala som mala chuť bežať :D. Naozaj bola zo všetkých asi najodmeranejšia a občas som mala pocit, že mi namiesto nechtu opilníkuje alebo odcvakne celý prst. Neviem či sa mi to páčilo :D strašne divný pocit, keď vám nejaký úplne cudzí človek oblapáva nohy!

Pedikúra s trochou srandy :D

Keď sme konečne bolo voľné museli sme si zase pohnúť kvôli naplánovanej návšteve múzea.  A pozor, nie hocijakého! :D Dostala som sa rovno do Fordovho múzea so všetkými tými úžasnými starými autami J. Aj keď vlastne nie celkom lebo väčšina expozície s autami bola kvôli renovácii zatvorená :D. Stále som si ale kukla staré lietadlá a rekonštrukcie domov v 60tych alebo 80tych rokoch v Amerike, čo vám poviem zasmiala som sa.

Z múzea sme tiež museli odísť skorej lebo v ten deň sme mali naplánovaný hokej a presúvali sme sa do hotela na druhej strane mesta. Cesta tam bola velice zaujímavá, veľa kriku a perfektná ukážka ako nikdy nešoférovať :D. Hotel bol asi najvyššia budova v okolí s minimálne 60timi poschodiami a celou konštrukciou zvonka obloženou sklom – typický mrakodrap :D. My sme našťastie nebývali desne vysoko, ja keď 21prvé poschodie mi prišlo tiež dosť. Celý deň sme sa niekam ponáhlali a po ubytovaní sme zase nemali žiadny čas, lebo sme chceli stihnúť večeru a zároveň byť na hokeji na čas. Keď sa všetci konečne rozhodli kde budeme jesť absolvovali sme beh k zastávke nadzemného metra (aj s dobrovoľným sprievodcom, čo sa pridal po ceste) a po vystúpení šprint centrom Detroitu rovno do hokejovej reštaurácie.

Výhľad z hotelovej izby

Hockey town reštaurácia

Hneď ako sme otvorili dvere vedela som, že tam by som sa nestratila; všade motorky, fotky hokejistov a plus všetci mali na sebe dresy, takže sme už viac nevyzerali divne v tých našich. Ja som od hamburgerov ostala bokom ale zato všetci naokolo vrátane Kenzie si typicky Americky objednali ten najväčší :D. Christi bola okrem iného celý čas vynervovaná, keďže sme sa mali už pred večerou stretnúť s ich rodinným priateľom a jeho rodinou ale kvôli zápche im cesta trvala moc dlho. Po večeri sme teda nastúpili do bezplatného autobusu, ktorý išiel priamo k aréne a s ostatnými fanúšikmi sme sa tlačili v obmedzených priestoroch minivanu. Pred arénou sme stretli známych, Christi sa vrátila späť do hotela a keď sme sa dostali cez tlačenicu donútra a prebojovali sa k svojim miestam, nemohla som uveriť ako blízko sedíme pri plexiskle.

Tak som si vyskúšala aké to je naraziť do plexiskla :D

Na ceste do arény v metre

Po americkej a kanadskej hymne sa to celé začalo. Obrazy dresov sa mi len tak mihali pred očami a s návalmi adrenalínu som s entuziazmom vrieskala na hokejistov :D. Cez prestávku sme išli pozrieť na chodbu do obchodov a bufetov a odvšadial sa na mňa vynárali dresy Hossu a dokonca som tam našla aj visiacu našu vlajku – nikdy predtým som z nej nemala takú radosť ako tu v Amerike :D. Jedna vec o ktorej som sa pevne utvrdila, je že Čecha sa dá ľahko spoznať všade na svete a naozaj sa dá, jediní dvaja hráči z celého tímu Red Wings mali tie staré dobré neatraktívne fúziky. A v druhej tretine pri vhadzovaní vedľa súperovej bránky to prišlo! Valtteri Filppula sa na celých 5 sekúnd pozrej na mňa, no skoro som sa roztopila ale v tom šoku som mu nestihla ani pusinku poslať :D:D:D. Musel to byť proste osud už dopredu som si ho totiž vyhliadla v katalógu hráčov a plus rovnako ako ja má v mene dve t – ValTTeri & NicoleTTe – je to cool?! alebo čo? :D Jedného dňa keď spolu pôjdeme na kávu sa na tom zasmejeme :D! Red Wings posilnení Valtterim a českými bratmi samozrejme vyhrali a my nabudené endorfínmy sme sa aj s tými známymi vrátili do hotela. Sprcha bola ako nebo a unavená som hneď odpadla do postele. Zachvílu (alebo aspoň mne to tak došlo) ma zobudil nejaký zvuk a mala som pocit, že v živote som budík nenávidela viacej. Potom som si ale uvedomila, že všetci ostatní začali pobehovať po izbe a keď mi dokola niečo opakovali a ja som sa dokola pýtala Čo? :D mi konečne došlo, že musím vyliezť z postele, lebo sa spustil požiarny alarm. Keď sa nás zamestnankyňa na chodbe snažila ubezpečiť, že evakuovať musia len vyššie položenú polovicu poschodí a nám nič nehrozí, Christi sa so svojou zmätkárskou povahou rozhodla, že my musíme ísť na prízemie tiež. A tak sme sa s miliónmi iných ľudí, ktorí tiež nepočúvali :D, tlačili na požiarnom schodisku. Všetci veľmi atraktívne vyzerajúc v našich pyžamách sme čakali kým sa poplach vypne a keď odišli aj požiarnici a zamestnanci rozdali pokyny, ktoré sa nás netýkali, postavili sme sa do rady na výťahy ktoré sa tiež automaticky vypli. Počas čakania Kenzie nadviazala rozhovor o tom čo sa deje s nejakými ľuďmi stojacimi „poblíž“ iba kvôli tomu ako miluje byť dôležitá a vykecávala s nimi až kým si neuvedomila ako sú pod vplyvom a nezlakla sa. Po 20tich minútach som to už nemohla vydržať a presvedčila som ich, že naše riešenie sú schody; keď sme sa dostali na 9te poschodie lenivosť zvíťazila a privolali sme výťah ktorý došil do dvoch minút (takže som mala s mojím riešením pravdu pche! :D) a mohli sme sa v pohode vrátiť do postele. Rušná noc no ale musím povedať, že vďaka hokeju, hneď po koncerte Kiss a Slasha, aj jedna z najlepších v mojom živote J.

Štvrtok – 24.11.

Wohoooou Vďakyvzdanie! Toto ráno sme mali bežať maratón vďakyvzdania, ale keďže nás v noci zobudil asi na dve hodiny alarm, nešli sme lebo, že všetci sú moc unavení. No a tak sme sa zobudili neskoro a mali sme spoločné raňajky s tými ich známymi v Starbucks, keď sme sa bavili o poplachu z minulej noci, nakoniec vyšlo najavo, že požiar spôsobil mladý pár, ktorý bol na zásnubách :D. Vtipné no,  neviem či by som stále povedala áno a nadšená zo škôd v hoteli, ktoré by som musela platiť by som tiež nadšená nebola. Po raňajkách sme sa zase pobalili a vyrazili na cestu späť do španielskej rezidencie ich babky :D aby sme spolu oslávili Vďakyvzdanie. Večer sme potom museli všetci nahodení (Kenzie to samozrejme s formálnosťou zase prehnala ako vždy :D) dojsť do nejakej nóbl snobskej reštaurácie na slávnostnú večeru. No sedieť pri stole s ich divnými rozmaznanými bratrancami zrovna sranda nebola a sedeť tam zopár hodín v (asi najneformálnejšej sukni v celej miestnosti) medzi všetkými tými nafúkanými ľuďmi tiež nebolo ktovieako dobre.

Slávnostná večera

Po tradičnom moriakovi a milióne iných chodov som mala pocit, že sa už nikdy nepohnem a priala som si len to aby sme dotiaľ už vypadli. Keď sa ich strýko zdvihol, že nás odvezie tak sme asi štyria nastúpili do auta a začala sa rely. Najprv išiel na ceste ako vo formule a keď sme sa dostali na ich pozemok s cestičkami vysypanými štrkom už to bola rely naozaj :D. Keď sa vrátili ostatní, išli sme s Christi, Heidi a Kenzie na návštevu o ich rodinnému záhradníkovi – konečne normálny nenafúkaní ľudia. Z návštevy sme museli ísť naspäť ich strýkovi kde čakalo viac jedla a ich zákerne otravné deti :D. No večer som všetkého toho jačania mala dosť a aby som mohla zaspať, musela som si pustiť klasiku!

Piatok – 25.11.

V noci Heidi začala plakať lebo, že ju boli ucho a ráno som sa niekoľko krát zobudila na to ako sa Christi háda s Heidi, že ma chce zobudiť aby mi povedala ahoj. No skoro ma šlak trafil :D kto chce niekoho zobudiť len na to aby sa pozdravil?  Keď som sa nakoniec zobudila boli už u doktora s tým uchom a ja som sa po sprche nachvílu presťahovala do Kenzie-nej izby. Počas toho ako sme čakali kým sa vrátia, Kenzie hysterčila okolo facebooku a ja som si  sťahovala fotky mojho hokejistu a kukala si jeho videá na youtube :D.  Keď sme sa konečne dočkali, zase sme išli na nákupy a už si ani nepamätám čo a či vôbec sme niečo kúpili, už som nakupovania mala aj tak dosť. Neskoro večer naspäť v dome ich babky sme mali na večeru polievku a z ničoho nič sa Christi s jej otcom rozhodli, že by sme mali ísť spať do hotela na letisku. Keď boli všetky námietky prehlasované, museli sme si pobaliť veci, nasadnúť do auta a do hodiny sme sedeli v letiskovom hoteli.

Let naspäť na druhý deň ráno bol fajn, väčšinou som spala alebo počúvala hudbu a nemusela som sa s nikým baviť lebo vedľa mňa sedel nejaký divný chlap. Keď sme sa ale dostali do Denveru a mali prestúpiť na iné lietadlo, malo meškanie a tak sme si počkali asi hodinku a čas sme zabili okukovaním opačného pohlavia na letisku :D – aj keď nič moc :D. Nakoniec sme sa ale letu do Eagle dočkali a hneď po príchode ma čakalo prekvapko v podobe zlomeného kolieska na kufri, no kto by sa nepotešil?! Bolo fajn byť naspäť v Colorade, všetci ľudia bez štýlu vo flanely alebo oblečení na cvičenie a nikto nevyzeral ako vystrihnutý z katalógu; prvýkrát som mala pocit, že to tam zbožňujem.

Nedeľa – 27.11.

Do školy sme sa vracali až v utorok, vlastne v pondelok naspäť na intrák ale vyučovanie začalo v utorok, tak nám ostal ešte jeden deň voľna.  V nedeľu sme teda išli do Aspenu pozrieť sa na svetový pohár v slalomovom lyžovaní a keďže tam tie lyžiarky nikto nebral ako veľké hviezdy bez problémov som si pokecala so Zuzulovou a rovno som sa s ňou aj odfotila, milá baba. Neskôr sme trochu pochodili Aspen a okrem toho sa nič zaujímavé neudialo až do rána nasledujúceho dňa, keď som sa konečne vrátila naspäť do školy k babám na internát.

Svetový Aspen

So Zuzulovou

THE END! :D

HALLOween

Ako sa blížil koniec októbra všetci začali byť natešení z prichádzajúceho halloweenu a tak som sa pridala, šak čo budem :D! 29. sme sa s niektorými babami z intráku rozhodli, že na víkend musíme nájsť nejakú dobrú halloweensku párty. Ostali sme teda cez víkend u Jamie (jedna baba zo školy) a celú sobotu sme behali po meste a hľadali kostýmy, čo by vôbec nebolo zlé, keby som nemusela byť playboy zajačik (vďaka môjmu americkému zoznamu povinností a Viki že?! :D).

Keď sme sa všetky štyri navliekli do čo najpriliehavejšieho oblečenia a vyzerali dostatočne  zle na to, aby sme sa mohli postaviť vedľa cesty (pretože Halloween je tu naozaj hlavne o tom :D), vyrazili sme! Keď som oblečená v sieťkovaných silonkách, čiernych obtiahnutých šatách, s dlhou rukavičkou, ružovými hodinkami, opaskom a zajačími ušami s chvostíkom :D, vystúpila z auta a zbadala čo som zbadala, skoro som si sadla späť :D. Diskotéka bola prosím pekne v inej škole, štátnej (čo je neskutočný rozdiel), v telocvični. Každý jeden chalan tam vyzeral ako mexický drogový díler, doslova! :D, a každá jedna baba ešte oveľa vhodnejšie ako my na to aby išla stopovať ku diaľnici :D. Aj tak hudba bola des, ale samozrejme sme to tam kvalitne rozprúdili :D. Deň po som stále nemohla uveriť, že som sa vážne obliekla ako zajac a išla v tom kostýme ešte aj tancovať!!! :D Viki neboj sa keď sa vrátim tak sa revanšujem :P !

31. v pondelok sme pre zmenu večer vybrali zbierať sladkosti. Keďže môj šatník nie je rozmanitý dostatočne na to aby som si vymyslela úplne nový kostým, opäť som si narazila na hlavu zajačie uši a chvost na nohavice, ale tento krát som zo seba spravila zombie zajaca (nech som trochu strašidelná, keď už je ten Halloween :D). V mojom mŕtvom výzore mi pomohol zelený korektor, fialové očné tiene a ako čerešnička na torte boli upírie zuby :D.
Každopádne počas hodiny a pol čo sme chodili po domoch, sa mi podarilo (takmer) rozplakať asi 5 ročné dievčatko a nazbierať plnú návliečku na vankúš sladkostí.

Americký Halloween je rozhodne to čo poznáme z amerických film, a to si nerobím srandu – dosť zlé, podľa mňa :D.“TRICK OR TREAT“ ale odteraz moja obľúbený veta lebo znamená všetky delikatesy, ktoré nám ochotne pomáhajú priberať :D.

P.S.:Mala som aj dôkazový materiál že som sa vážne oblieka podla Vikininých predstáv, ale všetky fotky sa vymazali lebo foťák, ktorým nás fotili mal poškodenú kartu (neviem sa rozhodnúť či je to dobré alebo zlé :D:D).

Keď začínajú padať listy...

Tesne pred koncom prvého štvrťroku, škola zase organizovala výlet, tento krát jesenný a len na štyri dni. Po Wilderness na začiatku roka som vážne nemala chuť loziť celé dni po kopoch, so šetkými svojimi vecami na chrbe v batohu tak som systematicky vyberala výlety, ktoré vyzerali najmenej náročne :D. Keďže prvý štvrťrok som nebola ani v horolezectve ani kajakovaní a ani v kanoe-ovaní (?) :D tak som si mohla vyberaať (len) ostatným výletov, ktoré samozrejme zahŕňali túry ako dominantnú časť. Tak som si to da všetko dokopy a vyšlo mi, že keď budem bývať v chate so záchodom (čo je na 4 dni maximálny luxus :D) a budem spať v teple, tak to nebude až také zlé.

Skončila som teda na výlete nazvanom Lindley Hut a chata vážne predbela moje očakávania. Maličká drevená, poschodová s elektrikou a zanedbaná nebola ani zďaleka. 

Lindley Hut

Aj skupinu ľudí sme mali vážne super, boli sme síce trošku ázijská spoločnosť :D (keďže Čína mala dosť vysoké zastúpenie :D) ale bola naozaj sranda.

Cestou tam...

Keď sme prvý deň dorazili hneď sme sa vybrali zlou cestou a asi v polovici sme sa museli vracať a začať odznova :D. Aj tak to bolo celkom fajn lebo poväčšine sme išli len po ceste a kopec nebol ani zďaleka tak náročný ako som čakala. Keď sme mali prvý a posledný deň s velkými batohmi za sebou, v teplúčku sme sa sa vyvalovali na chate a samozrejme sme sa nezaobišli bez bitky o izby :D.

Vytúžená značka, že Lindley hut je blízko :D

Ako to vyzeralo znútra.

Nasledujúce dva dni boli o túrach ale našťastie len s flašou vody a bundou v ruksaku, takže sme večer neumierali od únavy. Predposledný deň sme robili niečo ako "verejnoprospešné práce" na ďalšej vyššie položenej chate v rekonštrukcii, a cestou tam som skoro vyplula dušu to je pravda :D. Na začiatku to mali byť len dve míle a na konci krokometer ukázal 8 :D. Anyway :D...celá naša robota na tej spominanej chate pozostávaa z ukladania dreva a poviem vám, že horšie poukladané drevo som v živote nevidela! Rovnako keď sme jeden daň zakurovali v kachliach - dvaja chalani sa rozhodli založiť oheň ale z nejakého dôvodu uvážili, že všetky triesky treba rozhrabať keď začnú horieť a zakryť ich kopou novín :D. Keď po pol hodine zistili, že fungovať to fakt nebude a mne sa oheň v druhej peci chytil na prvý krát, tak konečne poslúchli a spravili to po mojom :D.  Títo Američania to proste s drevom nevedia!

Ževraj so zlatom?!

Neviem presne ktorý deň to bolo ale boli sme na túre do starej bane a po ceste sme natrafili na tabulu, ktorá hovorila: "Zostaň vonku - zostaň nažive" a varovala každého o nebezpečných plynoch v ovzduší. My sme sa všetci samozrejme rozhodli zastaviť a nepokračovať, ale naši učitelia to nepovažovali za taký dobrý nápad :D a tak sme išli až hore a skupinka chalanov nadšene hladala skaly, ktoré vyzerali akoby obsahovali zlato :D.

Stay out - stay alive alebo smrtonostná tabula :D

Okrem toho, že se mali krásne počasie, super skupinu a teplú chatu, išiel s nami učitel, ktorý je najlepší kuchár na škole, takže sme mávali večere ako pizza alebo burito. Jedlo dokáže naozaj zdvihnúť uroveň celého výletu! :D

Na najvyššom bode!

Tak to bol môj Fall Trip (Jesenný výlet) a po ňom ma čaká už "len" jarný, a dúfam, že to bude minimálne tolko srandy ako tento :).

Škola, sladká škola

Pozerám, že už som sa pekne dlho neozvala :D. Od Wilderness orientácie ubehol nejaký ten týždeň a škola sa naplno rozbehla. Školský areál je fakt obrovský, na každú jednu hodinu sa presúvam z jednej budovy do druhej a niekedy to dá vážne zabrať, prejsť cez celý areál za 5 minút, ale je to vážne super meniť zakaždým triedu a trochu sa vonku cestou prevetrať. Máme dokonca vlastné divadlo, úplne novú hudobnú budovu s nahrávacím štúdiom, veľkú knižnicu, tenisové kurty, futbalové ihrisko, lezecké steny, jazero na kayakovanie :D, školskú záhradu, výtvarné štúdio a v neposlednom rade perfektnú kuchárku  :D.

Music Building :) - tak tu hrám každý deň.

Školský areál (všetky tie domčeky dole vpravo)

Predmetov mám iba šesť (aj keď neviem či môžem povedať "iba" lebo mi zaberú všetok čas) a plus šport, ktorý robím v utorky a piatky a pracovnú crew v pondelok a stredu.

Keby ste boli náhodou zvedaví :D tak moje predmety sú:

Americká História

Hudba

Americká Literatúra

Kreslenie a maľovanie

Algebra II (akože matika a som zistila, že všetko už viem :D)

Geológia

Veľmi "prekvapivo" mám najradšej hudbu a kreslenie, ale čo ma vážne zaráža je, že ma baví História! :D

Učí ju riaditeľova manželka, na prvý pohľad je fakt strašidelná :D. Veľmi vysoká chudá žena, ramená ako Arnold :D a pohľad zabijaka, ale história v jej podaní dáva zmysel (a asi si ma celkom oblúbila juch :D:D).

Jossman Building - tak tu mávam históriu, literatúru  a matiku.

Okrem vyučovania má každý študent po škole od 3 do 5 svoje vlastné aktivity. Čo pre mňa znamená tenis ako šport a ranč ako robotu okolo školy.

Tenis je strašná prdel :D, väčšinou síce netrafím loptičku a pobehujem po kurte ako splašená ale myslím že patrím medzi tćh pohybovo talentovanejších v našej skupine :D.

Najlepší tenisti možno nie, ale pózeri určite! :D

Ranč, to je už iný príbeh. Aká som ja bola naivná keď som si myslela, že tam budem česať koníky :D, kydať im hnoj, vypúšťať kravy na pašu :D a kŕmiť všetko naokolo! Namiesto srandy so zvieratami kopem diery do neskutočne skalnatej zeme a osádzam do zeme drevené stĺpy na plot, niekedy mám chuť tým "praštiť" a inokedy som natešená, že strihám stromy :D. Najväčšia irónia na tom je, že keď som išla do Colorada, tak som dúfala, že sa tu naučím jazdiť na koni a ako som sa dozvedela, tak škola bude mať kone budúci rok, čo znamená, že pre nich staviam plot.

No proste sraaandy kopec! :D

Ako prežiť útok medveďa :D

Po orientácii v Pomfret School, na ktorú som si mimochodom dosť rýchlo zvykla, sme sa za svitania skoro ráno všetci napratali do autobusov, ktoré nás vyhodili na letiskách. V živote nikdy som nezažila väčší zmätok :D. Najprv som sa na Denverskom letisku nevedela „začekovať“ pri tom mini automate, a verte mi s dvadsiatimi kilami na ramene to neni sranda :D, potom sme zistili, že letenka vraví niečo iné ako by mala a aby toho nebolo málo musela som sa so všetkými vecami dostaviť na opačnú stranu letiska. Keď som konečne zbadala svetielko na konci tunela, zamestnankyňu z ASSISTu, a myslela si, že som zachránená, nejakým zázračným spôsobom nezbadala moju neodovzdanú batožinu a priradila ma k ostatným presúvajúcim sa ASSIST študentom. Na polceste sme sa zastavili a museli sa vrátiť späť aby sme odovzdali moju batožinu :D. No čo aspoň nebola nuda. Potom som našťastie s takýmito vecami mala pokoj a v extrémne klimatizovanej čakárni, som s Jorgem [Chorchem] :D čakala kým otvoria vstupné dvere do tej chodbičky, čo vedie do lietadla. Keby som to nevidela, neverila by som, že ľudia platia iba za to aby mohli prejsť do lietadla po červenom koberci. Mimochodom my ako úbohí štipendisti :D sme leteli bežnou triedou, takže v mrazivej čakárni sme si posedeli kým nastúpili úplne všetky vyššie kategórie. V lietadle bola NUDA! :D Sedela som úplne vzadu s nejakým tučným arogantným Američanom a počas 4 hodinovej cesty som zaspala asi päť krát. Bolo to inak dosť komické lebo som sedela rovno pri okne a vždy, keď som sa zobudila tak mi hlava padala divne dopredu a čelom som sa opierala o sklo :D, vďaka ale, že ste mi vyrobili ten vankúš lebo bez neho, by ma krk bolel ešte viac!

Výhľad z lietadla na Chicago.

Na pevnej zemi v Denveri to bolo tiež velice zaujímavé :D. Hneď ako som vystúpila, nevedela som nikde nájsť Jorgeho a tak som sa rozhodla, že batožinu si predsa dokážem nájsť aj sama – to som netušila čo ma čaká. Keď niekto vraví že Frankfurt je chaotické a príliš veľké letisko, tak ešte nebol v Denveri. Moja honba za batožinou začala sľubne, keďže som mala od ASSISTu navigačný papierik, keď som sa však ocitla niekde na podzemnom poschodí s letiskovým metrom nebolo mi všetko jedno. Najprv som sa spýtala nejakého ujka, či si ide po batožinu (išiel tak som sa potešila), ale keď som sa chcela dozvedieť kde mám z vlaku vystúpiť a kde svoju batožinu nájdem, povedal mi len toľko, že tam v živote nebol a nevie. Nevadí! :D aj tak som nastúpila a keď som začala mať pocit, že je čas ísť preč, vystúpila som – mimochodom hneď na druhej zastávke :D. Naskytol sa mi strašidelný pohľad: batožina nikde a všade naokolo to isté ako na prvej zastávke metra. Všetci z ASSISTu nám radili pýtať sa na cestu a podobné veci nežnejšieho pohlavia, najlepšie v stredom veku, pretože nám ich materinský inštinkt s radosťou pomôže. A tak som si vyhliadla svoju obeť, navyše pôsobila ako letuška a konečne som dostala presné informácie, že musím vystúpiť až na samom konci. Nikdy som nepocítila podobnú eufóriu, ako keď som po vystúpení z metra zbadala nápis „Batožina“ so šípkou doprava – ten pocit znamenal, že nie som stratená po 20 minútach v Colorade a nemusím volať riaditeľovi ASSISTu. A tak som sa vybrala doprava, batožinu som nikde nevedela nájsť :D tak som sa pýtala znova, keď som bola konečne som všetkými vecami odhodlaná nájsť cestovnú spoločnosť, s ktorou sme mali ísť busom do Glenwood Springs, uvedomila som si, že potrebujem nájsť Jorgeho a potom musíme stretnúť Bena, lebo inak nemáme platné lístky na autobus. Predstavte si teda, že stojíte prakticky uprostred ničoho na letisku pomaly ako polka Senca a máte nájsť jednu jedinú osobu. Keď sa zrazu Jorge vynoril z davu ľudí a smial sa na mňa ako keby som mu práve povedala vydarený vtip, pomyslela som si že niekto tam hore ma musí mať hrozne rád! A tak sme našli cestovku a ďalšiu polhodinu behali naokolo, aby sme našli poslednú časť našej medzinárodnej posádky, ktorá sa mimochodom zjavila rovnako nečakane ako Jorge. Odložili sme si veci, išli sa napiť, najesť a po 5 minútach toho ako sme sedeli v nejakom fastfoode nás celkom milá pani pozvala k sebe na celý týždeň počas vďakyvzdania – šialené :D!

S pozvánkou na pol roka dopredu sme nastúpili do autobusu a cestovali z Denveru do Glenwood Springs ďalšie 4 hodiny, mimochodom Američania ako keby necítili teplotu, v každom jedno aute ide klíma naplno, prišlo mi to ako v mrazničke – aby sme sa po ceste „nepokazili“ šofér nastavil čo najnižšiu teplotu. Keď sme sa aj ďalšími spolucestujúcimi začali sťažovať, zapol kúrenie akoby vonku boli severské teploty. Po bláznivej ceste sme konečne vystúpili na nejakej benzínke a čakala na nás najmilšia osoba akú som zatiaľ v USA stretla. René pracuje v škole ako fotografka, pomáha s úradnými vecami a nás dopravila na miesta kde sme strávili moc – chalanov na intrák a mňa k rodine Smallových (veľmi milí ľudia). Po dvoch dňoch, keď sme nakúpili všetky nepremokavé potreby a podobné veci, sme odišli pridať sa k ostatným na wilderness trip.
Ja som sa k mojej skupine, loziacej po horách už tri dni, pridala počas novej dodávky jedla a hneď prvý deň som si vyšlapala pravdepodobne jeden z najstrmších kopcov. Po dvojhodinovej prestávke na obed sme všetci „nadšene“ vybrali na túru s batohmi raz takými ako sme my sami. Poviem vám, keď som  sa doma sťažovala na telesnej, že sa mi nechce behať tak to bolo len preto, že som nezažila nič podobné ako wilderness. 

Celá naša posádka v plnej kráse na najvyššom bode wilderness.

Celých sedem dní sme každé jedno ráno vstávali o šiestej, rozkladali plynové horáky aby sme mali aspoň nejaké teplé raňajky, skladali stany, balili batohy a opúšťali kemp z predošlej noci. Každý deň sme s minimálne 20 kilovými batohmi prešli viac ako 5 kilometrov do kopca. A každý deň stál za to! J Po prvom dni som bola vážne zničená a s hlavou v dlaniach som si vyčítala načo som sa tam hrabala, ale po štvrtom dni som si uvedomila, že bez wilderness by som nikdy nespoznala všetkých tých ľudí čo boli so mnou, nikdy by som nevidela také krásne scenérie ako som videla a nikdy by som sa lepšie nenaučila sebazapreniu a odhodlaniu, pretože v polke výstupu, úplne vyšťavený, s ľuďmi v rovnakej situácii vpredu aj vzadu, nemáte na výber – len zaťať zuby a ísť ďalej. 

Pred búrkou, veľmi bežný pohľad počas celého výletu :D

Jeden deň sme všetci boli na 24 hodín úplne sami v strede lesa bez jedla a spoločnosti. Počal môjho sóla som nebola vždy nadšená, v noci som počula divné šramotenie konárov, cez deň som skepticky skúmala okolie, či nenájdem medvedí brloh :D a keď pršalo, nepohodlne som sa krčila v mojom „stane“ (alebo vlastne pod nepremokavou plachtou). Taký dlhý prakticky bez všetkého, vás naučí viac si vážiť ľudskú spoločnosť a zamyslieť sa nad sebou.

Môj vlasno-ručne postavený príbytok počas sóla! :D

Wilderness teda bola neskutočná drina a sranda zároveň a je to vynikajúci spôsob ako ukázať novým študentom ideológiu školy, pretože všetko tu je orientované okolo prírody. Keď sme posledný deň znova každý jeden individuálne opúšťali kemp, v daždi mimochodom :D, bola som rada, že sa vrátim do civilizácie a zároveň som nechcela aby výlet skončil. Po príchode do školy nám odovzdali klúče od izieb, všetku našu batožinu a konečne po týždni som videla SPRCHU!!! :D Nikdy pred tým som nezažila lepšiu sprchu ako v deň, strávila som tam asi hodinu a mydlila som sa asi na trikrát :D. A ďalší super pocit je, keď si môžete vyzuť zablatené boty a obuť čisté ponožky – to je tiež na nezaplatenie. Každopádne keby som teraz mala možnosť rozhodnúť sa ešte raz či chcem ísť na wilderness alebo nie, aj napriek tomu, že nikdy nezabudnem ako som tam umierala od vyčerpania, povedala by som áno! J 

A zopár ďalších pekných obrázkov: