Po orientácii v Pomfret School, na ktorú som si mimochodom dosť rýchlo zvykla, sme sa za svitania skoro ráno všetci napratali do autobusov, ktoré nás vyhodili na letiskách. V živote nikdy som nezažila väčší zmätok :D. Najprv som sa na Denverskom letisku nevedela „začekovať“ pri tom mini automate, a verte mi s dvadsiatimi kilami na ramene to neni sranda :D, potom sme zistili, že letenka vraví niečo iné ako by mala a aby toho nebolo málo musela som sa so všetkými vecami dostaviť na opačnú stranu letiska. Keď som konečne zbadala svetielko na konci tunela, zamestnankyňu z ASSISTu, a myslela si, že som zachránená, nejakým zázračným spôsobom nezbadala moju neodovzdanú batožinu a priradila ma k ostatným presúvajúcim sa ASSIST študentom. Na polceste sme sa zastavili a museli sa vrátiť späť aby sme odovzdali moju batožinu :D. No čo aspoň nebola nuda. Potom som našťastie s takýmito vecami mala pokoj a v extrémne klimatizovanej čakárni, som s Jorgem [Chorchem] :D čakala kým otvoria vstupné dvere do tej chodbičky, čo vedie do lietadla. Keby som to nevidela, neverila by som, že ľudia platia iba za to aby mohli prejsť do lietadla po červenom koberci. Mimochodom my ako úbohí štipendisti :D sme leteli bežnou triedou, takže v mrazivej čakárni sme si posedeli kým nastúpili úplne všetky vyššie kategórie. V lietadle bola NUDA! :D Sedela som úplne vzadu s nejakým tučným arogantným Američanom a počas 4 hodinovej cesty som zaspala asi päť krát. Bolo to inak dosť komické lebo som sedela rovno pri okne a vždy, keď som sa zobudila tak mi hlava padala divne dopredu a čelom som sa opierala o sklo :D, vďaka ale, že ste mi vyrobili ten vankúš lebo bez neho, by ma krk bolel ešte viac!
 |
| Výhľad z lietadla na Chicago. |
Na pevnej zemi v Denveri to bolo tiež velice zaujímavé :D. Hneď ako som vystúpila, nevedela som nikde nájsť Jorgeho a tak som sa rozhodla, že batožinu si predsa dokážem nájsť aj sama – to som netušila čo ma čaká. Keď niekto vraví že Frankfurt je chaotické a príliš veľké letisko, tak ešte nebol v Denveri. Moja honba za batožinou začala sľubne, keďže som mala od ASSISTu navigačný papierik, keď som sa však ocitla niekde na podzemnom poschodí s letiskovým metrom nebolo mi všetko jedno. Najprv som sa spýtala nejakého ujka, či si ide po batožinu (išiel tak som sa potešila), ale keď som sa chcela dozvedieť kde mám z vlaku vystúpiť a kde svoju batožinu nájdem, povedal mi len toľko, že tam v živote nebol a nevie. Nevadí! :D aj tak som nastúpila a keď som začala mať pocit, že je čas ísť preč, vystúpila som – mimochodom hneď na druhej zastávke :D. Naskytol sa mi strašidelný pohľad: batožina nikde a všade naokolo to isté ako na prvej zastávke metra. Všetci z ASSISTu nám radili pýtať sa na cestu a podobné veci nežnejšieho pohlavia, najlepšie v stredom veku, pretože nám ich materinský inštinkt s radosťou pomôže. A tak som si vyhliadla svoju obeť, navyše pôsobila ako letuška a konečne som dostala presné informácie, že musím vystúpiť až na samom konci. Nikdy som nepocítila podobnú eufóriu, ako keď som po vystúpení z metra zbadala nápis „Batožina“ so šípkou doprava – ten pocit znamenal, že nie som stratená po 20 minútach v Colorade a nemusím volať riaditeľovi ASSISTu. A tak som sa vybrala doprava, batožinu som nikde nevedela nájsť :D tak som sa pýtala znova, keď som bola konečne som všetkými vecami odhodlaná nájsť cestovnú spoločnosť, s ktorou sme mali ísť busom do Glenwood Springs, uvedomila som si, že potrebujem nájsť Jorgeho a potom musíme stretnúť Bena, lebo inak nemáme platné lístky na autobus. Predstavte si teda, že stojíte prakticky uprostred ničoho na letisku pomaly ako polka Senca a máte nájsť jednu jedinú osobu. Keď sa zrazu Jorge vynoril z davu ľudí a smial sa na mňa ako keby som mu práve povedala vydarený vtip, pomyslela som si že niekto tam hore ma musí mať hrozne rád! A tak sme našli cestovku a ďalšiu polhodinu behali naokolo, aby sme našli poslednú časť našej medzinárodnej posádky, ktorá sa mimochodom zjavila rovnako nečakane ako Jorge. Odložili sme si veci, išli sa napiť, najesť a po 5 minútach toho ako sme sedeli v nejakom fastfoode nás celkom milá pani pozvala k sebe na celý týždeň počas vďakyvzdania – šialené :D!
S pozvánkou na pol roka dopredu sme nastúpili do autobusu a cestovali z Denveru do Glenwood Springs ďalšie 4 hodiny, mimochodom Američania ako keby necítili teplotu, v každom jedno aute ide klíma naplno, prišlo mi to ako v mrazničke – aby sme sa po ceste „nepokazili“ šofér nastavil čo najnižšiu teplotu. Keď sme sa aj ďalšími spolucestujúcimi začali sťažovať, zapol kúrenie akoby vonku boli severské teploty. Po bláznivej ceste sme konečne vystúpili na nejakej benzínke a čakala na nás najmilšia osoba akú som zatiaľ v USA stretla. René pracuje v škole ako fotografka, pomáha s úradnými vecami a nás dopravila na miesta kde sme strávili moc – chalanov na intrák a mňa k rodine Smallových (veľmi milí ľudia). Po dvoch dňoch, keď sme nakúpili všetky nepremokavé potreby a podobné veci, sme odišli pridať sa k ostatným na wilderness trip.
Ja som sa k mojej skupine, loziacej po horách už tri dni, pridala počas novej dodávky jedla a hneď prvý deň som si vyšlapala pravdepodobne jeden z najstrmších kopcov. Po dvojhodinovej prestávke na obed sme všetci „nadšene“ vybrali na túru s batohmi raz takými ako sme my sami. Poviem vám, keď som sa doma sťažovala na telesnej, že sa mi nechce behať tak to bolo len preto, že som nezažila nič podobné ako wilderness.
Ja som sa k mojej skupine, loziacej po horách už tri dni, pridala počas novej dodávky jedla a hneď prvý deň som si vyšlapala pravdepodobne jeden z najstrmších kopcov. Po dvojhodinovej prestávke na obed sme všetci „nadšene“ vybrali na túru s batohmi raz takými ako sme my sami. Poviem vám, keď som sa doma sťažovala na telesnej, že sa mi nechce behať tak to bolo len preto, že som nezažila nič podobné ako wilderness.
 |
| Celá naša posádka v plnej kráse na najvyššom bode wilderness. |
Celých sedem dní sme každé jedno ráno vstávali o šiestej, rozkladali plynové horáky aby sme mali aspoň nejaké teplé raňajky, skladali stany, balili batohy a opúšťali kemp z predošlej noci. Každý deň sme s minimálne 20 kilovými batohmi prešli viac ako 5 kilometrov do kopca. A každý deň stál za to! J Po prvom dni som bola vážne zničená a s hlavou v dlaniach som si vyčítala načo som sa tam hrabala, ale po štvrtom dni som si uvedomila, že bez wilderness by som nikdy nespoznala všetkých tých ľudí čo boli so mnou, nikdy by som nevidela také krásne scenérie ako som videla a nikdy by som sa lepšie nenaučila sebazapreniu a odhodlaniu, pretože v polke výstupu, úplne vyšťavený, s ľuďmi v rovnakej situácii vpredu aj vzadu, nemáte na výber – len zaťať zuby a ísť ďalej.
 |
| Pred búrkou, veľmi bežný pohľad počas celého výletu :D |
Jeden deň sme všetci boli na 24 hodín úplne sami v strede lesa bez jedla a spoločnosti. Počal môjho sóla som nebola vždy nadšená, v noci som počula divné šramotenie konárov, cez deň som skepticky skúmala okolie, či nenájdem medvedí brloh :D a keď pršalo, nepohodlne som sa krčila v mojom „stane“ (alebo vlastne pod nepremokavou plachtou). Taký dlhý prakticky bez všetkého, vás naučí viac si vážiť ľudskú spoločnosť a zamyslieť sa nad sebou.
 |
| Môj vlasno-ručne postavený príbytok počas sóla! :D |
Wilderness teda bola neskutočná drina a sranda zároveň a je to vynikajúci spôsob ako ukázať novým študentom ideológiu školy, pretože všetko tu je orientované okolo prírody. Keď sme posledný deň znova každý jeden individuálne opúšťali kemp, v daždi mimochodom :D, bola som rada, že sa vrátim do civilizácie a zároveň som nechcela aby výlet skončil. Po príchode do školy nám odovzdali klúče od izieb, všetku našu batožinu a konečne po týždni som videla SPRCHU!!! :D Nikdy pred tým som nezažila lepšiu sprchu ako v deň, strávila som tam asi hodinu a mydlila som sa asi na trikrát :D. A ďalší super pocit je, keď si môžete vyzuť zablatené boty a obuť čisté ponožky – to je tiež na nezaplatenie. Každopádne keby som teraz mala možnosť rozhodnúť sa ešte raz či chcem ísť na wilderness alebo nie, aj napriek tomu, že nikdy nezabudnem ako som tam umierala od vyčerpania, povedala by som áno! J
A zopár ďalších pekných obrázkov:
